Kedy prevziať zodpovednosť – a kedy nie?

V prípade môjho psa, Čika, bolo jasné, že ak nezakročím, jeho stav sa bude rýchlo zhoršovať. Veterinárny systém nereagoval dostatočne rýchlo, preto som konala sama. Išlo o núdzovú situáciu – nebolo možné čakať, kým systém "dobehne realitu".

Boli sme v bludnom kruhu imunoterapie a imunosupresie. Predpokladaný scenár? Chronicky vysoké CRP, opakované ATB, a napokon eutanázia. Kortikoidy ako "posledná záchrana" by len predĺžili utrpenie. Po takomto období som začala uvažovať o paliatíve – fyzické prenášanie takmer nevládneho psa, starostlivosť 24/7.

Ako som zistila, že nemáme inú možnosť? Čikov antibiotikami bol veľmi rizikový a zároveň každým ďalším užívaním ATB rástla zraniteľnosť psa. Mladá lekárka s údivom povedala: "Ale orgány sú stále v poriadku." V tej chvíli však krvné výsledky hlásili systémové zlyhanie a ATB bolo treba podávať až tri týždne. Nedávalo mi zmysel liečiť chronický stav imunoterapiou, keď je pes oslabený imunosupresívom a do tela sa v pravidelných intervaloch vnášajú alergény. Pre mňa to bola matematika: imunoterapia + imunosupresia = nula.

Alternatíva bola jasná – prestať so zbytočnou liečbou, vrátiť sa domov a prevziať plnú zodpovednosť. Rozhodla som sa tak, lebo rýchly koniec v ambulancii je pri niektorých francúzskych buldočkoch realitou.

Nevylučujem návštevu VET ambulancie v nevyhnutnom prípade, ale len s tým, čo vieme zvládnuť aj doma. Riziko extrémneho stresu pre psa je vysoké. Som si vedomá, že som prevzala úlohu, ktorú by mal niesť systém VET – no psy ako Čiko sú často len onálepkovaní ako "nároční" alebo "ťažkí atopici".

V živote má každý svoje oblasti zodpovednosti. Môj manžel rieši auto – ak bliká kontrolka, ide do servisu. Ja som v Čikovom prípade musela byť tým "servisom". Zodpovednosť neznamená suplovať všetko, ale konať tam, kde hrozí akútne nebezpečenstvo,ak iní nekonajú. My sme za liečbu platili nadštandardne, ale rozhodnutia a následky ostali na mne.

Toto je náš príbeh v skratke – a preto vznikla etická VET.