Lebo som ho skoro zabila.

Kúpeľ po každej prechádzke bol štandard. A potom sa zrútil. Vysušila som mu kožu, oslabila imunitu a otvorila dvere infekciám. Dnes umývam iba to, čo pes nevie zvládnuť sám. Zvyšok zvládne príroda. Až dnes chápem prečo moje ruky po šampónovaní psa vyzerali zle.

Lebo niekedy vie – ale za akú cenu.

Keď vidíš psa bežať za fenou, nevidíš, čo to stojí jeho telo. A že potom večer leží v bolesti. Nenosím ho preto, že je rozmaznaný. Nosím ho preto, že viem, čo by ho to stálo.

Lebo to nie je výbava wellnessu, ale protizápalová prvá pomoc.

Po dotyku uterákom sa pes upokojí. Je to rituál. Terapeutický. Konzistentný. Oveľa účinnejší než "veterinárne" kúpele s chlorhexidínom, po ktorých sa mi pes triasol a strácal srsť.

Lebo pes nie je hodinový stroj.

Nervový systém hypersenzitívneho psa si nevyberá chvíľu, kedy zvládne vyprázdnenie. Keď ho k tomu nútim, spúšťam kolaps. Von ide vtedy, keď to zvládne. Nie keď ja mám voľno.

Lebo každý dotyk môže byť bolesť.

Sú dni, kedy by zvládol aj úpravu pazúrov. A sú dni, keď nevie prejsť tri metre. Nechty nie sú estetický problém. Sú zrkadlom toho, čo všetko nedokáže povedať. 

Lebo stále bojuje. A ja som s ním.

Zápal kože nie je estetický problém. Nie je ani dôvod na eutanáziu. Je to zlyhanie systému, nie psa. A ak pes ešte dôveruje, nezlomím ho len preto, že sa to niekomu nepáči.

Lebo by to neprežil.

Po všetkých zlyhaniach imunity a liekoch, ktoré ho poškodili, je vakcína istá smrť. Každý zásah do jeho organizmu zvažujeme. Riziko nie je hypotetické – je merateľné.

Lebo vylučuje.

Po kolapse telo vypúšťa, čistí sa. Áno, niekedy aj cez kožu, ústa, aj cez zápach. Nezabúdam na hygienu. Ale neprebíjam symptóm chémiou, keď viem, že je to signál ozdravného procesu.

Lebo jeho koža reaguje na všetko.

Aj na prach. Aj na peľ. Aj na textil. Aj na pot z mojej pokožky. A uterák je medzičlánok, ktorý ho chráni. Aj keby som mala prať trikrát denne.

Lebo väčšina topánok mu ubližuje.

Nie je to rozmar. Nie je to móda. Je to otázka neurologického zdravia. Zlá podrážka môže znamenať vyhreznutú platničku. Skúšame, testujeme, hľadáme, čo mu sedí.

Lebo som pri ňom – a to nie je nič. To je všetko.

Keď telo psa kolabuje, čas sa riadi jeho rytmom. Niekedy čakáš hodiny, kým sa vyciká. Inokedy neodídeš od neho, lebo má mikrospazmy. A niekedy celý deň "iba" pozoruješ. To nie je pasivita. To je terapia.

Lebo už niekoľko krát takmer zomrel.

Antibiotiká nie sú cukríky. Nie u psa, ktorého imunita padla po nesprávnej liečbe. Zvažujeme prínosy a riziká. Niekedy ich možno ešte použijeme – ale len ak je to bude otázka prežitia.

Lebo veterinár nevie, čo s ním.

Keď raz systém zlyhá, prestaneš mu veriť. A potom si radšej overíš sám(a). Denne. S pozorovaním, zápisom, prípravkami, ktoré mu skutočne pomáhajú – nie tie, ktoré sú "v akcii".

Lebo len tak prežije.

Tento pes nie je hypochonder. Nie je simulant. Každý detail – výtok, pot, nálada, pohyb – má zmysel. Je to rozdiel, či to zaznamená alebo prehliadnem. Ak to nezaznamenám a nedám do kontextu, môže sa vrátiť peklo. Fakty sú základ, aby som mohla nájsť súvislosti.

Lebo len tak overí, čo sa mu poradilo dostať z organizmu.

Keď o výpotok javí záujem, overuje si ako sa posunula očista jeho tela. V jeho prípade každý výpotok, ktorý zlíže je veľmi dôležitý. Podľa toho si volí  ďalšiu samoreguláciu.

Lebo priorita je stabilné a chránené prostredie.

Jeho zdravotný stav si vyžaduje pokojový režim, predvídateľnosť a čo najmenší kontakt s cudzími osobami, Návštevy, aj dobre mienené, môžu spustiť regres alebo hypersenzitívnu reakciu. To je riziko, ktoré v tejto fáze vývoja a terapie  nemôžeme a nechceme podstúpiť

Pretože jeho špecifický stav nie je dôvod na eutanáziu.

Má ťažkú diagnózu, ale aj vôľu, samoreguláciu a podporu. Nežije v utrpení, ale vo vysokých nárokoch na stabilitu a rešpekt. Každý jeho deň má hodnotu - aj keď nie je "štandardný".

Rozhodnutie o ukončení života nesmie vychádzať zo zúfalstva okolia, ale z čistej nevyhnutnej potreby pacienta. V jeho prípade taký dôvod nenastal. Práve naopak, rastie v úcte a poznaní.

Lebo dotyk nie je pre každého príjmený.

Čiko je hypersenzitívny pes - dotyk môže vnímať ako ohrozenie alebo bolesť, najmä v období, keď jeho telo prechádza zápalovou alebo neurologickou záťažou. Nie je to o omietaní blízkosti, ale o rešpekte k jeho vnímaniu. 

Dotyk mu nevnucujeme. Ak ho potrebuje, príde si poň sám. To je súčasť dôvery aj partnerstva.